Ako by vyzerala európska energetika, keby neprišiel COVID? Úvaha o alternatívnom vývoji trhu

Jedna kríza, viacero príčin

Keď dnes hodnotíme vývoj európskych energetických trhov, máme tendenciu hľadať jednu príčinu. Raz je vinná vojna na Ukrajine, inokedy závislosť od ruského plynu, inokedy klimatická politika Európskej únie. Pravda je podstatne menej pohodlná: energetická kríza rokov 2021 až 2023 nevznikla jednou chybou ani jedným rozhodnutím. Bola výsledkom súbehu viacerých faktorov, ktoré sa stretli v rovnakom čase a na rovnakom mieste.

Práve preto stojí za to položiť si zdanlivo špekulatívnu, no analyticky zaujímavú otázku: ako by sa európska energetika vyvíjala, keby neprišla pandémia COVID-19?

Pred búrkou — relatívna stabilita

Pred pandémiou sa európske energetické trhy nachádzali v období, ktoré by sme mohli nazvať pokojným, no nie bez napätia. Ceny elektriny boli dlhodobo tlmené lacným plynom a rastúcim podielom obnoviteľných zdrojov, spotreba rástla pomaly. Technologický pokrok vo fotovoltike a veternej energetike stláčal výrobné náklady nadol, digitalizácia a modernizácia sústav postupne zvyšovali efektivitu celého systému.

Bol to pokojný rast. Nie stagnácia, ale ani žiadne dramatické zvraty. A práve tento obraz pandémia brutálne prerušila.

Pandémia ako zosilňovač zraniteľností

Výrazný pokles ekonomickej aktivity priniesol pokles spotreby energie, narušenie dodávateľských reťazcov a odkladanie investícií. Krátkodobo síce ceny energií klesli na mimoriadne nízke úrovne, no zároveň vzniklo prostredie zvýšenej neistoty. A práve táto neistota sa neskôr ukázala ako jeden z kľúčových faktorov pri formovaní krízy, ktorá prišla.

Tu je užitočné urobiť malú odbočku. W. R. King a D. I. Cleland - Strategic Planning and Policy (1978) sformulovali vo svojej práci o strategickom plánovaní myšlienku, ktorá v akademickom prostredí nezostala bez povšimnutia: úspešná stratégia nevzniká využitím jednej silnej stránky, ale identifikáciou a využitím systémových zraniteľností protivníka. V deväťdesiatych rokoch sa objavili články poukazujúce na to, že pasáže z ich prác sa doslovne nachádzajú v dizertačnej práci Vladimíra Putina obhájenej na Banskej akadémii v Petrohrade. Či išlo o plagiátorstvo, alebo o vedomú inšpiráciu, zostáva predmetom diskusie — faktom však je, že táto konkrétna myšlienka o využívaní zraniteľností súpera akoby našla svoje praktické vyústenie práve v ruskej energetickej politike voči Európe.

V tomto svetle možno závislosť od ruského plynu čítať inak. Nie ako závislosť, ktorú Rusko vytvorilo — ale ako závislosť, ktorá tu dávno bola a niekto na ňu trpezlivo čakal, aby túto príležitosť využil.

Európa vstupovala do post-pandemického obdobia s vysokou závislosťou od ruského plynu, rastúcimi cenami emisných povoleniek, postupným odstavovaním časti konvenčných zdrojov a rastúcimi nárokmi na flexibilitu celej sústavy. Akékoľvek narušenie dodávok plynu tak malo potenciál spustiť neúmerne silnú reakciu trhu. Pandémia tento potenciál ešte umocnila — znížila investičnú aktivitu a zvýšila citlivosť systému na šoky.

Alternatívny scenár: miernejší rast, nie lacná energia

Ak by sme teda uvažovali o vývoji bez pandémie, nie je to scenár, kde by ceny energií zostali nízke. Skôr naopak — rástli by, len podstatne miernejším tempom a bez dramatických výkyvov. Už pred pandémiou totiž tlačil na ceny rast emisných povoleniek a postupná dekarbonizácia európskej energetiky. K tomu by pribudol rast dopytu po elektrine, poháňaný elektrifikáciou priemyslu, dopravy a vykurovania.

Dôležitý poznatok je ten, že ani v tomto alternatívnom scenári by sme sa nevrátili k cenám energií z rokov 2013 až 2016. Štrukturálne zmeny, ktoré zdražovanie poháňajú, nesúvisia primárne s geopolitikou. Rast cien emisných povoleniek, investície do dekarbonizácie, modernizácia sietí, rastúce požiadavky na bezpečnosť dodávok — to všetko sú náklady, ktoré by sa do cien premietali bez ohľadu na vývoj vzťahov s Ruskom.

Energia ako dátový problém

No cena je len jeden rozmer zmeny. Ten zaujímavejší leží hlbšie — v samotnej logike trhu.

Po celé desaťročia bola rozhodujúcim faktorom výroba energie. Kto vlastnil elektráreň, vlastnil podstatnú časť hodnotového reťazca. Dnes sa situácia postupne obracia. Rastúci podiel obnoviteľných zdrojov znižuje význam samotnej výroby a zvyšuje význam riadenia systému.

V prostredí, kde bude elektrina zo slnka alebo vetra vyrábaná s minimálnymi variabilnými nákladmi, prestáva byť rozhodujúcou otázkou to, kto energiu vyrobí. Podstatnejšie je, kto dokáže zabezpečiť jej dostupnosť v správnom čase a na správnom mieste. Hodnotu začínajú vytvárať predikčné modely, agregácia flexibility, digitálne riadenie spotreby, batériové úložiská — a za tým všetkým schopnosť pracovať s dátami v reálnom čase.

Budúcnosť nie je o výrobe, ale o riadení

Je možné, že najväčšou zmenou európskej energetiky v nasledujúcich desaťročiach nebude ďalší technologický skok vo výrobe elektriny. Oveľa významnejšia môže byť tichšia, menej viditeľná transformácia — premena energetiky na dátovo riadený systém.

Tak ako sa logistika zmenila z odvetvia prepravy na odvetvie optimalizácie tokov, môže sa energetika postupne premeniť z odvetvia výroby na odvetvie riadenia energetických tokov. Nie kto má elektráreň, ale kto vie najlepšie predpovedať, usmerňovať a vyvažovať — to bude určovať, kde vzniká hodnota.

Ak by sme teda mali uzavrieť alternatívny scenár bez pandémie a energetickej krízy, neznel by ako návrat k lacnej energii minulého desaťročia. Bol by to pozvoľný rast cien spojený s dekarbonizáciou a modernizáciou infraštruktúry. Skutočnou otázkou budúcnosti však nebude cena jednej megawatthodiny. Bude ňou schopnosť efektívne riadiť čoraz zložitejší energetický ekosystém — taký, v ktorom dáta, predikcia a flexibilita majú minimálne takú hodnotu ako samotná energia.